Frischknecht: SCOTT a SRAM si u nás všetko vyskúšajú

„Frischi“ patrí k naozajstným legendám horských bicyklov. Či už ako pretekár alebo ten, kto ich pomáha vyvíjať. Spolupracoval s Tomom Ritcheyom, na horských bicykloch vyhral všetko čo mohol, vrátane striebornej medaily na olympiáde v Atlante 1996. Dnes je šéfom SCOTT SRAM MTB Racing tímu, kde má veľkú hviezdu Švajčiara Nina Schurtera.

Na výslní sa držal neuveriteľne dlho, od roku 1988, kedy vyhral MS juniorov v cyklokrose až do roku 2005, kedy získal titul majstra sveta v maratóne horských bicyklov v Nórsku. Preslávil sa aj bojom za čistú cyklistiku bez dopingu a programom „fit for life“. My sme sa s týmto 52-ročným sympaťákom rozprávali pri nedávnom svetovom pohári v Novom Meste o olympiáde v Atlante, o technológiách aj o výnimočnom vzťahu, ktorý má s Ninom Schurterom.

Thomas, ako to bolo s tým striebrom v Atlante. Povráva sa, že to bol príbeh na poviedku?

Je to tak, naozaj. V Atlante 1996 som jeden deň dosiahol striebro v závode horských bicyklov a druhý deň som nastúpil do cestných pretekov a došiel ho v balíku, čo nebolo vôbec zlé.

Ako si sa vôbec na tie cestné preteky dostal?

Od začiatku som ho chcel ísť, boli to jednoducho olympijské cestné preteky, veľká vec. Ale šéfovia výpravy sa báli, chceli, aby som sa pripravil výhradne na horské bicykle. Keď som potom došiel strieborný, zišla sa aj trochu náhoda. Po prvé švajčiarsky kolega Tommy Rominger sa na poslednú chvíľu rozhodol, že sa sústredí na časovku. A tak mi šéfovia závod nakoniec povolili.

Mal si nejaké problémy s materiálom?

To teda. Musel som ísť na mojom cyklokrosovom bicykli, pretože som so sebou pretekársky cesťák nepriviezol. Takže mi na poslednú chvíľu len prezuli galusky a k tomu som si musel požičať závodné tretry. Keď to mechanik dal v noci všetko dohromady, tak som sa šiel ešte o polnoci prejsť, aby som mal istotu, že všetko funguje.

A potom si zrazu stál druhý deň na štarte, aké to bolo?

Splnil sa mi sen. Horské bicykle boli skvelé, ale cestná cyklistika je jednoducho kráľovnou. Okolo mňa boli na štarte samé veľké hviezdy. Pamätám si, ako predo mnou stál slávny jazdec Miguel Indurain. Zrazu sa otočil, pozrel sa na mňa, na to cyklokrosové koleso s cantilever brzdami a neveriacky pokrútil hlavou. Môj švajčiarsky kolega to skúsil zachrániť a tak povedal: Migueli, to je Thomas Frischknecht, včera vyhral striebro na horských bicykloch. Indurain mi podal ruku a povedal: Congratulacion! Nikto si nevie predstaviť, ako mi vtedy bolo.

Horské bicykle sa od doby, keď si pretekal, veľmi zmenili, že?

Veľmi, viac ako bicykle cestné. A to je na tom našom športe krásne. Sme vlastne na čele cyklistických inovácií, ktoré potom preberajú ostatný, vrátane cestnej cyklistiky. Na jednej strane sme stále akosi v tieni Tour de France a ďalších veľkých cestných pretekov, ale na bežnom trhu dnes kraľujú horské bicykle. A mnohé z toho, čo sa zlepší v horských bicykloch, sa neskôr dostane aj do cestného profi pelotónu. Napríklad kotúčové brzdy, teleskopické sedlovky atď.

Bol si aj pri vývoji horských bicyklov a vlastne si dodnes…

Mal som šťastie, že som mal vždy blízko k ľuďom, ktorí sa podieľali na vývoji celého cyklo priemyslu, a boli otvorení inováciám. Začalo to s Tomom Ritcheyom, s ktorým som sa predtým spoznal, a potom sme začali spolupracovať. Bola to obrovská škola. A pokračovalo to potom s ľuďmi okolo Scottu. Princíp bol v tom, že sme sa snažili stále zlepšovať rôzne veci, aj keď sme vedeli, že sú už perfektné.

Dnes na vývoji spolupracuješ s Ninom Schurterom?

Áno, celé sa to premieta aj do tímu Scott, kde spolupracujeme s Ninom. On je skutočným darom pre rozvoj technológií. Obíde s novinkou jedno kolo a potom hneď presne popíše, čo bolo dobré a čo nie. Má obrovský cit pre to, ako veci fungujú. A preto s nami dnes spolupracujú veľkí hráči v cyklistickom priemysle ako SCOTT alebo SRAM. U nás si môžu všetky novinky vyskúšať a dostanú ihneď serióznu spätnú väzbu. Je to nekonečný proces inovovania.

Hovorili sme, ako sa horské bicykle zmenili. Budú sa meniť ďalej?

Už dnes viem, že náš špičkový bicykel za päť rokov bude vypadať inak ako teraz. Bude mať oveľa viac elektroniky.

Pamätáš si, ako ste sa s Ninom spoznali?

Pamätám, ako ma prvýkrát zaujal. Bolo mu 17, išli sme na sústredenie talentov v mojich obľúbených trailoch v Toskánsku, v Massa Vecchii. Dovtedy mi tam v tých trailoch nikto nestačil, ani dobrí profíci. Potom som tam vyrazil aj s tým mladíkom a na prvom zjazde pozerám, že je stále za mnou. V ďalšom zjazde som pritlačil, ale stále bol za mnou. Nemohol som ho striasť. Veľmi ma vtedy zaujal. Veľmi nehovoril, bol hanblivý, neoťukaný, chudý chlapec. Ale jazdil od začiatku dobre a mal výbornú techniku.

Aký vlastne Nino je?

Na začiatku bol trochu sebecký, zameraný sám na seba. Ale veľmi sa zmenil. Myslím, že sa dostal do fázy, keď už je akoby nad svojou kariérou. Predtým, keď vyhral jeden závod, už chcel hneď vyhrať aj tie ďalšie. Bol až nezdravo hladný.

Ani počas covidu to nebolo ono. Nebavilo ho to bez divákov. On ich potrebuje na svoje predstavenie, potrebuje na seba mať pozitívny tlak, aby zo seba vytlačil to najlepšie. Čím väčší, významnejší závod, viac divákov okolo trate, čím väčší tlak, tým je lepší.

Dnes je Nino na seba hrdý, čo všetko dokázal. Je veľké potešenie s ním pracovať. Aj pre mňa je to teraz menej stresujúce, než predtým. Stal sa z neho zároveň skutočný, prirodzený líder tímu, ktorý sa zaujíma aj o ostatných. Predtým tím pre neho znamenal hlavne "ja".

Vytvorte si Endorphin Pas a získajte prístup k zľavám, odmenám a výnimočným službám.