Martin Koukal: Najlepšia časť tréningu je, keď jednoducho vybehnem

Martin je majster sveta i olympijský medailista v behu na lyžiach. Teraz svoje nadšenie zo športu predáva ďalej – či už ako lyžiarsky tréner českej reprezentácie, bežkársky inštruktor v rámci svojich kempov alebo ako otec dvoch talentovaných detí. Sám hovorí, že má šťastie, že celý život môže robiť to, čo ho najviac baví, a že práca je zároveň jeho koníčkom. Profesionálnu kariéru ukončil v roku 2014 – čo sa od tých čias zmenilo? Je súťaživosť vlastnosť, ktorej sa skrátka nedá zbaviť? Chýba Martinovi pretekanie a tréningový záprah?

Si majster sveta v behu na lyžiach, zdolávaš osemtisícovky, jazdíš na bicykli, beháš po vrcholkoch Jizerských hôr – ktorá disciplína je tvoja najväčšia srdcovka, čo je tvoja skutočná láska?

Jednoznačne bežky! Vždy to tak bolo a vždy to tak bude, to už nezmením. Vekovo sa teda skôr blížim dobe, kedy budem môcť jazdiť už len na bicykli, no zatiaľ do toho stíham chodiť behať a v lete jazdím na kolieskových korčuliach. Udržiava ma moja úloha trénera, kedy sám musím byť v kondícii.

Tvoje kempy si kladú za ciel inšpirovať účastníkov, „aby ich bežky bavili a prinášali im skvelé pocity“ – čiže aby to cítili podobne ako ty?

Áno. A podľa ohlasov si myslím, že sa nám to darí. Nejde len o zábavu ako takú. Ide o to ten šport skutočne ovládnuť, skrátka ho vedieť. Až po tom vás to môže baviť. Čím viac vám niečo ide, tým lepší z toho môžete mať pocit.

Okrem účastníkov kempov a reprezentačných športovcov trénuješ aj svoju vlastnú rodinu?

To rozhodne nie! Moja rodina trénuje mňa, hlavne moje nervy. Syn Sebastián miluje bicykel, najmä enduro. Je to jeho veľký koníček. V zime snowboard, v lete bicykel. V oboch prípadoch skáče, jazdí po parkoch. Je super, že ho to baví. Ale ako rodičovi sa na to pozerá už horšie, niekedy mám naozaj strach.

Napriek tomu vnímaš, že je šport pre deti dôležitý?

Nesmierne! Len vďaka športu poznáš skutočný diskomfort, naučíš sa, čo je to disciplína a fair play. Ak chceš dosiahnuť úspech alebo len zlepšenie, musíš skrátka zamakať. Inak to nejde. Tieto hodnoty si prinášaš i do ďalších oblastí života a v tomto zmysle ich vnímam ako nenahraditeľné.

Čo znamená šport pre teba osobne?

Všetko. Šport je môj život. Mám to šťastie, že môj koníček je moje zamestnanie už veľa rokov. Šport je pre mňa tiež spôsob, ako tráviť voľný čas. Ale nie som žiadny masochista. Mojím cieľom nie je zničiť sa za každú cenu. Trúfam si povedať, že už som sa našportoval do zásoby. Keď práve nie som v pohybe, nemám žiadne výčitky. Bez športu vydržím kľudne aj týždeň (smiech).

A nechýbajú ti preteky?

Ja sa pretekám stále, i keď úplne inak. Už mi nejde o výsledky, ale o zábavu. Počujem na výzvy a rád sa nechám vyhecovať. Nedávno som napríklad bežal na pretekoch „Běhej lesy“ na Vysočine. Tu oblasť mám rád, lebo odtiaľ pochádzam. Tento rok som zvládol aj jedny preteky na lyžiach. V Ramsau som ušiel 30 km. Vyrazil i tímový servisman a ďalší tréner, tak som skrátka musel ísť aj ja. Celý čas som si hovoril, prečo to vlastne robím.

Dočítala som sa, že na bicykli si zdolal alpské Passo Stelvio a miluješ Tour de France – napriek tomu tvoje srdce zostáva tu u nás a tvoje najobľúbenejšie cyklistické i bežecké trasy vedú cez Jizerské hory. Čo je tu a tam nie?

Budem úprimný – ponuku na výjazd v Alpách by som samozrejme neodmietol. Ale v Liberci bývam a keď vyrazím z domu, môžem rovno stúpať na Bedřichov. Jizerky mám rád hlavne preto, že sú pestré. Môžem zamieriť priamo na Ještěd či zvoliť rovinatejší terén. Na bicykli môžem ísť po ceste alebo vyraziť do terénu. Do lesa, popri vode. Je tu naozaj všetko.

Keď ideš behať, obuješ si topánky už doma a ideš rovno „za dom“?

To mám zo všetkého najradšej! Beh je moja najobľúbenejšia disciplína v tom zmysle, že je časovo nenáročná. Jednoducho stačí dokopať sa k tomu, že si zaviažem šnúrky a vypadnem von. Najčastejšie si dávam okruh okolo priehrady alebo bežím smer Bedřichov. Ale najťažšie je začať – to majú všetky športy spoločné.

Čo ťa z väčšiny prinúti začať, čo ťa donúti ísť si zabehať, napríklad keď vonku prší a tebe sa skrátka nechce?

Keď sa mi nechce, tak jednoducho nejdem. Šport pre mňa už dávno nie je o odriekaniu. Keď mám chuť, tak idem. Ale s počasím to nesúvisí. V zime si rád zabehnem okruh okolo priehrady a potom sa v nej okúpem – takto som napríklad strávil vlaňajší Štedrý deň. Dokonca mám radšej nižšie teploty ako veľké horúčavy. V lete som naozaj vďačný za miestne lesy a tieň.

Beháš po rovinatom povrchu alebo preferuješ terén?

Rozhodne terén! Beh po asfalte si moc neužívam. Je ale treba priznať, že veľké kopce ma nechávajú chladným. Skôr si užívam mierne zvlnený terén a premenlivú trasu. Bežím zásadne bez hudby, aby som mohol vnímať prírodu a okolie. Niekedy so sebou beriem rodinu. Beháme spoločne, no to už je iná športová disciplína. Ale aj to si užívam.

Keď bežíš sám, ide ti teda o výkon? Meriaš, koľko ubehneš?

Mám hodinky, ktoré mi to merajú – tak nejako už zo zvyku. Keď dobehnem, pozriem, koľko som toho ubehol, ale skôr ma to vlastne nezaujíma. Niekedy kuknem, aké mám tempo a či mám zrýchliť. To ma väčšinou naštve, no už to skrátka nie je, čo bývalo.

Ktorú časť tréningu si najviac užívaš – kedy máš pocit, že sa ti vyplavuje najviac endorfínov?

Myslím, že si najviac užívam tie po výkone. Ale baví ma samozrejme i samotný beh. Vlastne som spokojný, keď vôbec vybehnem (smiech).

Máš nejaký zvyk či rituál, ktorý ti zostal z pretekárskej kariéry?

Mám! Moji zverenci sa na tom smejú. Pred tréningom sa moc nerozcvičujem, ale preťahujem si bedrový kĺb, lebo mi v ňom puká. Na druhú stranu – stačí, aby vo mne „puklo“ a môžem hneď vyraziť!

Vybehnite tiež!

Vytvorte si Endorphin Pas a získajte prístup k zľavám, odmenám a výnimočným službám.